Jana Jagošová
Kým smiem...
Kym smiem dychat tento tazky vzduch, kym bude v tele moj zdravy duch, dovtedy budem zivot svoj zit, milovat, davat a pre spravodlivost sa bit.
Som človek ako každý iný, nech hodí kameňom ten, kto je bez viny. Zaujímam sa o kopu vecí, neznášam faloš, pretvárku a zbytočne keci :) Zoznam autorových rubrík: Najnovšie, Moje osobné, Nezaradené
Kym smiem dychat tento tazky vzduch, kym bude v tele moj zdravy duch, dovtedy budem zivot svoj zit, milovat, davat a pre spravodlivost sa bit.
Je nedeľný pohodový večer , vonku krásne prší a ja otváram ďalšiu kapitolu v mojom srdci, ktorá v mojom živote príjemne hreje a vždy mi vyčarí úsmev na tvári a istotu v duši. Premýšľať nad ľuďmi je v dnešnom svete ťažké; neistota, faloš, sebeckosť stále rastú, nenásytnosť ľudí nemá hranice a hodnoty typu láska, úprimnosť, čestnosť a iné nahrádzajú herecké výkony veľakrát, bohužiaľ, nominované i na Oskara v kategórii „Kto ma širšie lakte, tupejší mozog a prefíkanejšie srdce – vyhráva!“
Ťažký a únavný, no krásny utorok pre mňa končí slovom – slovom, ktoré chce priniesť do ľudských duší niečo viac, no zároveň chce poukázať na duchovnú stránku osobnosti. Slovo, ktoré nechce ublížiť, ale upovedomiť; také, čo nenúti, ale kráča od srdca k srdcu...veľakrát si treba vážiť a premyslieť slová, ktoré chceme povedať, ktorými chceme druhých „obdarovať“, slová, ktoré sú nádejou, povzbudením, no niekedy „prázdnotou“ a ranou. Moje slová vždy prídu vtedy, keď chcú povedať niečo dôležité, keď sa chcú podeliť, keď chcú už konečne prehovoriť...ak chcete počúvajte, ak nie, tak len mlčky čítajte...
Je príjemný utorkový večer a opäť raz otváram ďalšiu kapitolu v mojom srdci v rytme hudby Petra Nagya. Premýšľam nad tým, akým spôsobom ľudia produkujú slová a myšlienky a či to, čo produkujú má pre človeka nejaký prínos. Veľakrát ma rozčuľuje a unavuje počúvať „zbytočné a plytké“ reči niektorých ľudí, ktorí mi tak maximálne zaberú čas a energiu. Veľakrát ticho presedím na stoličke a odpočítavam minúty skončenia „zmysluplných“ monológov. Uvedomujú si vlastne ľudia, že to, čo hovoria druhým nemusí byť pre nich zaujímavé? Alebo potrebujú len cítiť, že ich niekto počúva?
Je niečo krátko po 10tej večer a ja si sedím za PC, počúvam hudbu a premýšľam o svete, ľuďoch, budúcnosti a o niečom, čo nezmením, ale chcem, čím nepohnem, ale dúfam, čomu nepodľahnem, ale odolávam a to niečo je v nás – ľuďoch – osobám schopným dávať, prijímať, milovať, odpúšťať a žiť. Žiť nie ako otroci odkázaný na utrpenie, ale ako osobnosti schopné to utrpenie zvrátiť.
Nehľadám nič, len chvíle, pre ktoré žijem, nehľadám veľa, iba lásku, pre ktorú mi srdce bije. Nehľadám nič, čo rýchlo pominie, nehľadám to, čím mi duša zahynie...
December je pre nás vždy mesiac paradoxov. My ľudia sme už raz takí, poctivo a s očakávaním sa pripravujeme na tento mesiac. Sneh, zima, depresie, stres a denno – denné otázky, čo asi zase prinesie nový rok? V nákupných centrách už od septembra vyvesené bilboardy, v schránkach letáky o Vianociach a my sa ešte len lúčime s letom. Október, November ...a zrazu ten mesiac „D“, kedy sa ani nevieme prečo dostávame ešte do ešte väčšieho zhonu v akom sme doteraz boli. Upratané ešte nemáme, darčeky nenakúpené, ale každý deň stíhame sledovať úprimné horoskopy, ako nám bude asi v ďalšom roku. A verte tomu, že bude lepší! V telke „slávime Vianoce“ nielen 24ho decembra, ale asi už tak 3 mesiace. Krásne obdobie, výnimočný čas a uponáhľaná doba – to všetko vytvára dnešné „čaro“ Vianoc. Adventné kalendáriky vystriedalo 24 adventných „smartfonov“ a čas so svojimi blízkymi vystriedal čas naháňania sa za prežitím v tejto dobe. Čaro Vianoc je v dnešnom svete neopísateľné až priam „facebookovské“ !
Raz hore si , potom zase nižšie, si dosť ďaleko, ale túžiš podísť bližšie. Nikdy však nevieš, načo si prišiel na tento svet, Pád je tvoja sila, slabosť je tvoj rýchly let .
Som človek – prišiel som na tento svet ako citlivý a vzácny, som plný radosti, no svet ma však núti byť vážny, celý život kráčam za vami, nikto však nesleduje moje kroky, tak si smutne kráčam sám, ubúdajú hodnoty, pribúdajú roky.
Je jesenný pochmúrny večer. Sedím za PC, hladím do monitoru a premýšľam. Premýšľam o živote, o ľuďoch, o hodnotách a postavení tohto sveta. Nekonečné myšlienky, ktoré mi neustále behajú hlavou nemajú konca. Premýšľam o tom, aký bol svet voľakedy bezstarostný, pokojný, ako si ľudia vážili každý cent, každý úsmev, pohladenie, radosť...ako si vážili, že sú tu jeden pre druhého, že všetko prežívajú spolu v dobrom i v zlom.
Človek si žije v 21. storočí ako pán, čo mu chýba? Nové auto? Ale veď, zbalím si nejakého bohatého muža, to neriešim. Práca? Veď na zadku sa mi dobre sedí a vláda mi aspoň trochu pomože k tej lenivosti. Láska? Veď predsa sex možem mať každý deň a ešte si k tomu možem privyrobiť. Rozmýšľam tuho pretuho, čo može tak človeku chýbať? Asi nič, ani neviem, veď žijeme v tak úžasnej dobe, že nám fakt nič nechýba. Zarábame, chodíme do práce, „vychovávame“ deti, občas sa trochu uvoľníme s kamarátmi...či, vynechala som niečo? Myslím, že z materiálnych vecí je to všetko, máme sa fajn a ostatné nás nezaujíma...možnože by som mala spomenúť niečo, čo nás robí ľuďmi, ale načo, keď veľa ľudí to cestou za svojou kariérou stratilo a hľadať ihlu v kope sena je dnes ťažké a nemožné...