Spoveď, ktorá už potrebuje konečne rozhrešenie – život!

Autor: Jana Jagošová | 8.7.2012 o 22:54 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  60x

Je niečo krátko po 10tej večer a ja si sedím za PC, počúvam hudbu a premýšľam o svete, ľuďoch, budúcnosti a o niečom, čo nezmením, ale chcem, čím nepohnem, ale dúfam,  čomu nepodľahnem, ale odolávam a to niečo je v nás – ľuďoch – osobám schopným dávať, prijímať, milovať, odpúšťať a žiť. Žiť nie ako otroci odkázaný na utrpenie, ale ako osobnosti schopné to utrpenie zvrátiť.  

Je niečo krátko po 10tej večer a ja si sedím za PC, počúvam hudbu a premýšľam o svete, ľuďoch, budúcnosti a o niečom, čo nezmením, ale chcem, čím nepohnem, ale dúfam,  čomu nepodľahnem, ale odolávam a to niečo je v nás – ľuďoch – osobám schopným dávať, prijímať, milovať, odpúšťať a žiť. Žiť nie ako otroci odkázaný na utrpenie, ale ako osobnosti schopné to utrpenie zvrátiť.

 

Žijem naplno! Áno, idem do toho! To sú asi každodenné  dávky „povzbudzovadiel“  v dnešnom svete. Človek si tieto slová povie denno denne, ale ich nepraktizuje. Každodenné frázy na nete, každodenná  komunikácia systémom „ milujem život“ , ale keď padnem na prvej prekážke, už ho obviňujem z mojej „smrti“.  Píšem si odkazy o živote na papier, ale akonáhle sa vo mne niečo zlomí, už papierom triafam smetné koše. Ako naozaj milujeme svoj život? Ako veľmi po ňom túžime? Ako intenzívne sa mu venujeme a vraciame mu  všetko to krásne, čo nám on dáva?

Keď sa tak každodenne prechádzam cez mesto a sledujem ľudské tváre, uvedomujem si, že sú nešťastné a otrávené – otrávené so svojho bytia, z každej aktivity, z každého mráčika, či lúčov.

Keď sa náhodou s jednou tvárou dám do reči a spýtam sa jej: „Ako ide život?“, dočkám sa len odpovede – fajn! Je smutné vidieť a počuť nakoľko je človek úprimný k druhým a hlavne k sebe, že sa oberá a pekné veci, o maličkosti, ktoré robia život tým najkrajším, o momenty, ktoré mu vyrazia dych....len tak si ľahnúť do trávy a nechať sa unášať stebielkami lásky a pohody, len tak sa rozbehnúť tajuplným lesom a pozorovať húkanie sovy, len tak si odtrhnúť kvietok a nadýchať sa z jeho lupienkou, len tak sledovať oblohu a pozorovať let vtákov...len tak sa zastaviť a naučiť sa vnímať...len tak sa občas stať rozprávkovou postavičkou, snívať a robiť to, čo chcem a nie musím...

 

Dávame si predsavzatia, že budeme lepší, že si budeme viac vážiť všetko, čo máme...ale ako si vážime samého seba? Ako si človek dokáže seba vážiť, keď nedáva sebe to, čo si zaslúži...zastavme sa, obráťme sa, otvorme náruč životu a jeho krásam. Nenaháňajme sa za peniazmi, ktoré raz pominú, nebudujme si kariéru, z ktorej sme otrávení...ale budujme seba ako osobnosti, ktoré robia niečo s láskou, vytrvalosťou a nadšením. Neklamme seba, ani druhých, neotáčajme sa chrbtom niečomu, čo nám chce ukázať ako byť lepším....milujme život – úprimne, bez výčitiek, bez klamstiev – milujme seba, aby sme boli schopní milovať aj druhých, nechcime veľké veci, ktoré sa často ukrývajú v tých malých...chcime byť lepší – nechcime, ale BUĎME! Buďme krásami života – buďme ľuďmi!

 

Svoje myšlienky končím pri piesni „Ružové okuliare“ od Vaša Patejdla....“pozri sa mi do očí, v okuliaroch uvidíš trblietavý rozprávkový svet“....neviem prečo počúvam  práve toto, ale jedno viem,  že treba stále snívať, lebo rozprávka má moc...a preto aj ja idem snívať...ten najkrajší sen o živote, ktorý žijem

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?