V poslednom čase je toho viac, čo by som vám chcela povedať, väčšinou sa to točí okolo slov ako „ľudia, blížny, pomoc a duchovno“. Cestou svojim životom stretávam a robím s rozličnými ľuďmi, nesúdim ich podľa rasy, národnosti, vzdelania, postavenia...nesúdim ich vôbec, sú tu, aby nám v živote niečo ukázali a naučili nás zvládať prehry, pokoriť sa víťazstvám, sú tu, aby z nás formovali osobnosti pripravené na život. Nesúdim ich čo robia a ako to robia, jediné, čo ma štve vrámci tohto sveta je „komu to robia a prečo?“ Prečo ľudia klamú, zavádzajú druhých a tvária sa pritom ako to všetko myslia úprimne a čisto? Kam sa podelo naše duchovno, ktorým sme boli obdarení ako výnimočné bytosti šíriť dobro? V čom spočíva naše dobro, keď niekomu povieme do oči, že ho milujeme a za chrbtom žmolíme fotku druhého? Že niekomu povieme, že budeme stáť pri ňom v dobrom aj zlom a pri prvej príležitosti vyťažíme z nehody blízkeho len pre seba? Že niekomu prajeme šťastie a nie sme schopní mu ani zdvihnúť krídlo, keď sa zlomí? Sme predurčení konať dobro, no nekonáme ho úprimne hľadiac na druhého...každý si hladí a čistí svoje ego, pričom zabúdame, že sme spoločenské a duchovné bytosti a o svoje vnútro a pocity sa treba podeliť aj s ostatnými. Jediné o čo sa delíme, je klamstvo, pretvárka a lož, prajeme si všetko dobré každý deň, no v duchu si prajeme, aby sme sa už nikdy nestretli, podávame si ruky, usmievame sa, no vnútorne plačeme a pľujeme si do dlaní...veríme len v to, čo je pominuteľné a nestále, pričom zabúdame na základnú vec – veriť v seba...radujeme sa z „veľkých“ materiálnych vecí a zanedbávame svoje “malé“ duchovné...nie sme ľudia, ktorí svojimi činmi duchovne rastú a dozrievajú, sme „roboti“ predurčení a nastavení na program...prečo si nebudujeme svoju výnimočnú osobnosť? Prečo sa tak zanedbávame? Prečo nie sme schopní komunikovať úprimne, otvorene, bez zábran? Stali sme sa takými duchovnými trpaslíkmi, že máme strach niečo prijať, počuť, dozvedieť sa? Prečo nechceme ísť vyššie osobnostne, ale len kariérovo?
Nehorázne sme nenasýtení veľkými vecami, ale sme nasýtení čestnosťou a úprimnosťou? Ako máme žiť v pokoji, láske a harmónií, keď na každom rohu na teba číha podvod, zrada a pád? Dostali sme dar, krásny dar – duchovne, morálne a sociálne rásť – no my ho nevyužívame. Nehľadáme v sebe a druhých krásno, nevyjadrujeme city a emócie a hlavne, nežijeme šťastne. Nerozmýšľame nad sebou, nerozprávame sa so sebou, len sa klameme, naháňame a potkýname na našej hlúposti a nerozvážnosti, najprv potkneme seba, potom druhých, najprv oklameme druhých, no zároveň aj seba – no nikdy nezabúdajme, že vesmír funguje ako má a všetko raz bude spočítané! Preto začnime otvárať srdcia, začnime používať hlavu, začnime duchovne rásť, mať sa radi, spoznávať sa a až potom, keď budeme nato my pripravení, začnime šíriť všetko toto i pre druhých. Začnime už teraz, verte mi, nikdy nie je neskoro začať! Začnime rásť, začnime sa vlažiť a hnojiť – buďme ako osobnosti – tie výnimočné, duchovné a morálne. Nebojme sa urobiť krok vpred, nebojme sa pravdy, nebojme sa ukázať, že duchovne tento svet ešte má čo ukázať – skutkami, láskou, úprimnosťou, čestnosťou , neklamme ani seba, ani iných, ale naopak, kráčajme spolu jedným krokom! A buďme skutočne šťastní a milujme to, čo nám bolo dané – ŽIVOT! J